späť do kroniky

Kalná - Budapešť 1992

14.-22.8.1992

UPOZORNENIE: text je necenzurovaným a needitovaným prepisom zo zápiskov Mária Polónyiho. Môže obsahovať výrazy a slovné spojenia nevhodné pre deti a citlivejšie povahy!

vedúci: Jozef Kubovič
tech. vedúci: Peter Zachar
zdravotník: Renata Kubovičová

Účastníci:


Meno

Priezvisko

Vodácke meno

Jozef

Kubovič

Poštár

Renata

Kubovičová

Mamička

Peter

Zachar

Topinka

Mário

Polónyi

Minja

Miriam

Polónyiová

Žabka

Tibor

Csontó

Striptér

Pavol

Ganecz

 

Alojz

Pavlovič

 

Mário

Červený

 

Eva

Červená

 

Štefan

Kostolányi

Tichá voda

Ondrej

Kvasník

van Gogh

Štefan

Alkus

Hroch

Patrik

Alkus

Prdko

Peter

Frohn

Sumec

Jozef

Kinčok

Jožin z bařin

Jozef

Gonda

Džudžo

Daniel

Plachý

Truhlík

Robert

Venéczi

 

poštár – Poštár, Mamička (Eva na prvej etape)
orlica – Erlo, Robo
pramica 1 – Minja, Hroch, Sumec, Džudžo, Jožin z bařin
lužnica 12 – Lojzo, Žabka
orlica – Striptér, Palo
lužnica 13 – Mário, Eva (Mamička na prvej etape)
delfín – Bandi, Tichá voda
vertex – Truhlík, Prdko

14.8.92 – piatok
O 19:00 sme sa stretli na lodenici, aby sme skontrolovali materiál. Porozdeľovali sme posádky a začali sme sa rozhodovať, či pôjde pramica alebo kajak, lebo nás bolo 19, čiže nepárny počet. Erlo bol za kajak a preto sme šli na pramici. Za kapitána a zároveň kormidelníka som bol zvolený ja a prijal som ho so slovami vďačnosti. Dano, ktorý mal splav už vopred zaplatený, prišiel na poslednú chvíľu. Jarko tiež prišiel na poslednú chvíľu, ale nemal zaplatené a nikto nevedel, že pôjde. Nebol poistený a nikto si ho neksel uviazať na krk. Vyčistili sme salón, posadali sme si tam a pozerali sme diáky. Vltavu 90, Klátovský 90, 91, Hron 92, Sprévu a rôzne iné. Ba nie, to už bol posledný. Bola tam aj Malá morská víla, ktorá potom odišla domov aj s Fany. Ja a Peťo sme kseli ísť na diskotéku do Ondrejoviec a Jožo nám navrhol, že dobre, nech ideme, ale nepôjdeme na splav. Bolo by úplne jedno, či by sme tam šli alebo nie, lebo už o 10:00 sme nemali čo robiť a ľahli sme si do salónu spať. Ale sme do jednej nezaspali a preto sme sa šli okúpať. Nespali sme celú noc, lebo sme jedli koláčiky a boli tam mravce a ešte tam boli aj komáre. Ostatní chlapci sa ešte naháňali a s nimi niekedy aj Jožo. Ten spal tiež v salóne a ešte Erlo.

15.8.1992 – sobota
Služba v kuchyni boli Dano a Paťo. Ráno zobudili Joža a ten zobudil všetkých. Odišiel do dediny, aby priviezol chleba a aby sme mali čo jesť. Najedli sme sa. Erlo jedol zajačie rezníky a priniesol si na splav takú istú chladničku, akú má aj Tibor. Tak Tibor išiel okolo Erlovej chladničky a dostal hlad, tak sa pozrel, čo si zaje a našiel zajačie prsíčka. Práve sa ksel do nich pustiť, keď mu Paľo povedal, že jeho chladnička je inde. S veľkým žiaľom zajačika zabalil a ospravedlnil sa Erlovi. Zbalili sme všetko do sudov a do vriec, popožičiavali sme si všetky súdky, čo boli v lodenici a odniesli sme to k vode. Zobrali sme si lode, vesty, pádla a začali sme sa páskovať na vodu. V pramici sme zle rozložili váhu a museli sme potom previazať. Čakala nás najťažšia etapa – 42km, až do Hronoviec. Rozišli sme sa. Posádka pramice bola na tom najhoršie, lebo sme mali novú loď a nekseli sme ju zničiť. Len čo sme začuli, že je plytčina, vyskočili sme a pretlačili. Len Gonďas nemusel vyskakovať, lebo je ľahší ako sud. Pre toto sme zaostávali za poslednou loďou, za Erlom. Prvú zastávku sme mali v Júri nad Hronom, kde sme obedovali. Pištinko grgol a ozvalo sa z hladomorne. Keď sme odohnali všetky osy, prišli naspäť, tak sme odišli. Tam bol Hron zatarasený haldou kamenia a bol tam priechod vodný len tak na 2 lode. Napravo zo začiatku bol múr od náhonu. Pozreli sme to a šli sme. Tibor mal problémy, ale na vine bol Palo, lebo slabo pádloval. Keď ich pleštilo o múr, Tibor si zanadával, trošku sa zakývali a už bolo dobre. Mário zase nevedel nakormidlovať do prúdu. Keď narazili špičkou na breh, Jožo im zakričal, nech sa vrátia. Oni sa vrátili, ale len toľko, aby sa zasa mohli otočiť. Napriek týmto problémom to prešli z kánoiek najlepšie. Od nich lepšie to prešla už len pramica. Prechádzali sme okolo takých táboriacich a jedna žena hovorila, že je tam taká skala a hneď za ňou taký strom a že to ešte nikto neprešiel bez toho, aby sa neprevrátil. Akoby zázrakom my sme to prešli všetci, len Mária trošku praštilo o drevo. V tento deň sme ešte prenášali 2 hate, z ktorých Erlo jednu splavil. Prvá bola ako tá s múrikom, ale dolu boli všelijaké kamene, ako aj hore. Tam sme spúšťali lode pomedzi kamene. Všetky išli dobre až na pramicu. Bola príliš dlhá a široká a ťažká. Sem-tam sme ju museli pozdvihnúť a sem-tam nám padla. Nakoniec bola dole. Túto hať Erlo urobil dá sa povedať v pohode. Len Robovi sa ježili všetky chlpy. Pramici bolo o to ťažšie, že mala dieru veľkú ako necht na malíčku na nohe. Peťo vôbec nemohol pádlovať, len vyberal vodu. Už sa teší, že vybral všetku vodu, a zrazu je Erlovi teplo a kse sa ísť osprchovať. Dôjde k pramici a začne špliechať. Ale my sa špliechať nenecháme. Urobili sme na nich taký príval, že ušli. A Peťo mohol čerpať. Druhí raz prišli a boli spojení s Danom. Tu sme už mali nemalé problémy a utekali sme my. Ešte nás čakala jedna hať, plná kameňov a spustili sme ju po boku. Iba Erlo ju splavil so šialeným šúchaním. Konečne sme prišli do Hronoviec a zastali sme pri lodenici. Horel tam oheň a nám už bolo trochu chladno. Spýtali sme sa, či sa tam môžeme ohriať a oni si mysleli, že si robíme srandu, tak nám dovolili. Tu sme ale ostať nemohli, lebo jeden J.R.Ewing na koni nám zakázal tam táboriť. Lojzo sa šiel prejsť a došiel na most a potom sa vrátil a nenašiel nič. Prešiel asi 2km. Nasadli sme do lodí a asi o 100m sme videli súci breh na táborenie. Lojzo tam ale predtým bol a hovoril, že tam nič nie je, iba sa tam krížia 2 cesty. Provokatívne čakal na 2. brehu. Jožo to preskúmal a bolo to fajn, aj nám sa ľúbilo, tak sme sa začali vykladať. Lojzo provokatívne čakal na druhom brehu. Keď sme sa vyložili, Lojzo prišiel a vyložil sa aj on. Má ten chlap vôbec nejakú hrdosť? Ja na jeho mieste by som na druhom brehu prespal. Vyložili sme lode a začala sa variť večera. Postavili sme stany, obliekli sme sa a varila sa večera. Zatiaľ na plynovej bombe. Varila sa večera. Založili sme oheň a hrniec s lečom sme tam preložili a za chvíľu sa už varilo. Konečne bolo hotové, dojedli sme a zabávali sme sa pri ohni. Dospelí najprv sedeli vedľa, potom prišli k ohňu, ale len na chvíľu, lebo ich trápili obavy a chudáčika Tiborka. Bolela ho hlava, nič neksel jesť, nič nejedol, len spal. Mário sa večer okúpal. Lojzo, Števo a Gonďas išli na ryby. Pri ohni som zostal ja, Peťo, Jofo a Robo. Žabka, ktorá sa tvárila, že nepotrebuje nič jesť, prišla večer k ohňu a žrala, čo videla: pol krajca chleba a jednu celú rajčinu. Keď išla spať, pripojil sa k nej Robo a ostali sme traja. Spať sa nám nekselo, tak sme išli pozrieť k lodenici, potom sme sa šli prejsť po dedine a videli sme cigánsky kar.

P.S. Tam, kde nás teta strašila, stratil Tibor čiapku a tak sa nazlostil na Paľa, že sa razom našla. Kým Lojzo provokatívne čakal na druhom brehu, Žabka prešla aj s nákladom a Lojzo musel ísť peši do tábora, cez najbližší most.

16.8.1992 – nedeľa
Keď sme sa vrátili do tábora, Števo a Gonda už spali. Lojzo bol tiež v stane. Na rybách sa mu stalo, že sedel na Jožovej rozkladacej stoličke, tá sa pod ním roztrhla a on sa skoro vyrúbal do vody. Služba v kuchyni som bol ja a Jofo. Ráno sme vstali a robili sme na raňajky syrovú pomazánku a kakalo. Pramicu sme ešte predošlý deň vybrúsili a dnes sme ju zalepili. Ja som nakrájal cibuľku na prach, Jofo rozmiešal Linko so syrom a nátierka bola hotová. Zjedli sme, vypili, zbalili, odišli. Táto etapa už bola lepšia, nemuseli sme toľko vystupovať na plytčinách a ani nám už netiekla loď. Prišli sme k jednej hati, ktorá by sa dala splaviť, keby bola väčšia voda. Naľavo bol taký potôčik, tak tade sme spúšťali hat Pohr. Ruskovvšetky lode. Erlo rozmýšľal, že to splaví a už sa obzerá, že kde má loď, a tú mu už Robo spustil chytro dolu. Potom sme sa okúpali. Po okúpaní sme pokračovali. Po brehoch boli navešané siete. Erlo zasa začal do nás špliechať, tak sme mu ušli a uviazli sme na plytčine. Uviazli aj oni. Ja som našu loď pretlačil a ostatní zatiaľ došpliechali Erla a Roba, že nemali šancu. Ťahali sme, ostatných sme predbehli a Erlo nás dobehol. Pristáli sme a začala 1. svetová vojna. Špliechali sme do lodí, bili sme sa, bol tam už aj Dano a Paťo. Danovi vypadol ešus a musel poň vypadnúť. Ostatní nás dobehli, predbehli a my sme začali čerpať. Keď sme ostatných už skoro dobiehali, Erlo vytasil na nás novú zbraň. Zavretú octovú fľašu s dierkou navrchu. Zasa sme pristáli na brehu a začala 2. svetová vojna. Ako je známe, boli pri nej oveľa väčšie škody. Plné lode, čiapky, šľapky, pádla len tak lietali. Keď sa mi videlo dosť, zobral som pramicu a šiel som na druhý breh. Vyčerpali sme vodu, vrátili sme si zbrane a vyrazili sme za posádkou. Už nás čakali chytení v niekoľkotici. Vynadali Erlovi do malých chlapcov, nám prikázali nezaostávať a mohli sme zase trošku ťahať. Išli sme do Kamenice a pristáli sme na brehu. Boli tam ešte nejaké iné stany, ale to boli také stany, že ráno prišli a večer odišli. Postavili sme stany a Dano ešte s Gonďasom doniesli drevo. Urobil sa ohník a doň sa dali kamene tak, aby sme tam mohli položiť kotlík. Na večeru malo byť lečo, tak sme ošúpali zemiaky a dali sme škvariť cibuľku. Miešal vrchný služba Jofo. Keď bola cibuľka pekná zhorená, dali sa tam klobásky a salámy. Mário vytasil slaninu a Pištinko sa podujal, že ju bude krájať. Aké bolo jeho prekvapenie, keď nemal čas jesť. Do hrnca sa nasypali zemiaky, zaliali sa vodou a ochutili sa. Jofo mal ruky červené ako stará práčka. Keď bolo lečo hotové, tak sme ho zjedli. Pomaly sa stmievalo a keď sme nemali čo robiť, čítal som im svoje zápisky. Pomaly sa všetci rozchádzali, až ostali len podširáky. Najprv sme si mysleli, že sme len ja, Peťo, Jofo a Lojzo, ale zrazu sme zistili, že je tam aj Bandi. Vysvetlil nám, že pri Pištinkovi sa nedá spať. Nielenže sa pri ňom nedalo spať, ale ani žiť, ako sme sa hneď presvedčili. Evka si tú noc veľmi nepospala. Jofo Pištinka niekoľko krát upozornil taktne, nech nechrápe. Vždy po zauchu na chvíľu prestal, ale už o chvíľu pokračoval. Tak teda keď Lojzo aj Bandi zaspali, my sme ešte nekseli spať a napadlo nás, že sa môžeme ísť pozrieť pešo na Dunaj. Vyrazili. Snažili sme sa držať Hrona, ale nie vždy sa to darilo. Pomaly sme sa zamotávali do pobrežného porastu.

17.8.1992 – pondelok
Konečne sme našli správnu cestu a to bol koniec sveta. Tam išla cesta, urobila taký trojuholník a vrátila sa do seba. Ďalej bolo nič. Prešli sme cez cestný most, železničný a došli sme k miestu sútoku. Páčilo sa nám to a všetci traja sme sa tam vysrali. Keďže Peťovi nekselo ísť, Jofo sa vysral dvakrát. Naspäť sme sa vrátili už v pohode a po ceste a okrem vinohradov nič neprerušilo našu cestu. Došli sme do tábora a ja som po chvíli išiel spať. Oni ešte hľadali drevo a našli veľa a všetko priložili. Začalo to pukať a fŕkať a rozleptalo im karimatky. Ráno sme vstávali tak primerane a za chvíľu, po praženici, sme boli na vode. Ku ústiu sme mali asi 3km. Došli sme tam, zhlukli sme sa a Jožo vyrazil proti prúdu. Kseli sme sa pustiť za ním, ale ako vyrazil, tak aj zastal v bahne. Vytlačil a rozmakali sme sa. Predbehla nás 1 či 2 loďky a o malú chvíľu sme boli na colnici v Štúrove. Všetci hneď odišli, iba ja, Jofo a Jožo sme tam zostali. Vyvalili sme sa na slnko, ale už o chvíľu sme boli v tieni. Renča kúpila syr, varechu a hrozno, pokúpili sa haldy piva. Keď sa všetci vrátili, chalani sa začali v Dunaji blázniť. Nablízku bola Erlova loď a každú chvíľu hrozilo, že ju zasiahne hrudka piesku alebo Sturovovlnka. Robo to trochu prehnal a citujem Erla: „Robo, nehádž do tej lode, ty kokot, keď ti už tak musím povedať.“ Ale chlapci sa nezľakli, bláznili sa tam ďalej. Erlo ich ešte niekoľko krát potichu upozornil, ale už ho to dopálilo, tak ho citujem: „Vypadnite odtiaľto, vy hovadá.“ Tento krát odišli ďalej, urobili si 2 družiny a bojovali. Lojza napadlo, nech chlapci hodia Erla do vody a ja som im to navrhol. Najprv ešte bojovali, potom Robo zorganizoval akciu a Erlo bol oblečený vo vode. Vyzliekol sa a začal sa blázniť s nima. Evka sa opaľovala na piesku a Tibor nad ňou zastal s mokrým pieskom v náručí. Najprv bol mäkký, ale keď ho všetci povzbudzovali, vysypal to na ňu. Prisahala mu pomstu. Nakrájali nám chleba a mali sme ísť jesť. Niektorí ľudia, hlavne Erlo, ešte behali a prášili, tak potom už nebehali. Jožo sa potom schytil s Renčou a Žabkou a šiel s nimi do pohraničného bufetu. Ja a Jofo sme sa vybrali za nimi iba v plavkách a bosí a z takého zábradlia nad colným priestorom sme videli priamo na nich. Keď sme prišli naspäť, Gondovci chytali ryby. Jofo ich mal zavolať a ja som mal vyniesť smeti, za čo som dostal čokoládku Deli. Tibor kopal bazén v piesku a keď už ho mal skoro hotový, prišla hrozná Evka a nasypala mu piesok za tričko. Pomsta bola vykonaná. Tibor vošiel do vody a robil tam striptíz, veď sa volá Striptér. Prišla kompa, tak sme vytiahli loďky hore vyššie a začali sa ťažkosti. Prišiel tam colník chudý ako sud a povedal, že môžeme ísť až o 16:00, prípadne 17:00, lebo teraz je veľa áut. Jožo šiel kúpiť lístky a colník ešte vravel, že potrebujeme povolenie od bratislavskej Dunajplavby a my sme ho nemali. Prišiel však kompár a to je jeho vec, koho vezme na kompu, úlohou colníka je len vybaviť colné formality. na kompeOznačili nám pasy, autá vošli na kompu, potom naše loďky sme tam nahádzali a prišli ľudia. Vznikla menšia tlačenica a pohli sme sa. Na druhom brehu najprv všetci odišli a až potom sme vyhádzali lode. Chvíľku sme si odpočinuli a potom sme šli asi 50m proti prúdu ku Domu pionierov. Išli sme do mesta do baziliky, kde bolo 500 schodov na strechu a stade báječný výhľad. Keď sme sa vyhľadeli a odfotili, šli sme do mesta. Na tržnici už nemali skoro nič, tak sme sa vrátili a ja a Jofo sme si uvarili trochu jedla. Keď prišiel Jožo, poslal nás na drevo. Išli sme ja, Peťo a Jofo a nanosili sme povolené aj nepovolené. Prišiel plešatý opitý báči a zavolal si nejakých chlapcov. My sme medzitým urobili taký ohník práve na hrniec. Keď sa chlapci vrátili, priniesli plné štósy papiera a povedali, že ho budeme páliť. Nahádzali ho tam a nášmu malému ohníku bol koniec. Jožo videl zvláštnu žiaru, tak ju hneď zrušil. Papiere sme odhádzali na jednu stranu a na druhej sme sa pokúsili založiť ohník medzi 2 tehlami. Pokus sa podaril, tak sme tam hneď dali variť vodu na špagety. Zorganizoval sa futbal, postavili sa brány a deti hrali proti dospelým. Najprv ja a Jofo sme varili špagety, potom sme si kseli ísť zahrať tiež. Pri hrnci ale musel niekto ostať, tak sme tam poslali službu, Roba a Joža Gonďasa. Robo bol nasratý ako ovečka a nadával. Bolo 2:1 pre dospelých. Pustili sme sa do hry a za chvíľu bolo 4:1. Že pre koho? Pre dospelých. Keď sa stmievalo, ozvali sa prvé návrhy na skončenie zápasu. Neprešiel ani jeden. Iné to bolo, keď boli hotové špagety. Prvý som odišiel z ihriska a tým pádom nám právom prisúdili prehru. Nažrali sme sa a Jožo, Tibor, Palo, Lojzo, Pištinko, Bandi a Erlo sa šli najesť do Csologcsárdy. Keď už dojedli, vyzbierali sa a kseli zaplatiť. Zozbierali sa na 1200 Ft a boli si istí, že im ešte aj vrátia. Nebolo to dosť. Doplatili a chytro šli do tábora, aby ich ešte nenapadlo niekde sa zastaviť. Ja, Peťo a Jofo sme šli k Dunaju a sľúbili sme Renči, že inde nepôjdeme. Hľadáme Dunaj a Dunaja nikde. Tak sme došli až do mesta. Popozerali sme a išli sme okolo jednej krčmy, tak sme si dali pivo. Jofo tam videl ešte nejaké lacné, tak si ho kúpil. Taká močovka. To ho dorazilo. Išli sme po meste a Jofa vláčilo trochu a ani mačku už nechytil, ktoré predtým chytal bez problémov. Sadli sme si na lavičku a Jofovi sme stále nevedeli nájsť hlavu, kde mu padala. Keď sme išli do tábora a v Halászcsárde hrala živá kapela. Sledovali sme hudobníkov a prišli Modrí, och, či vlastne Červení. Hľadali Csologcsárdu, tak sme im pomohli. Našli sme ju práve pred záverečnou, a preto sme sa vrátili. Červení utekali a nás nechali ďaleko vzadu. Keď sme prišli do tábora, dozvedeli sme sa, že tam boli problémy. Tam spali také deti v miestnosti a Gonďas s Danom si sypali lístie do spacákov a zahadzovali si ich. Pribehli blízko ku dverám miestnosti, kde spali tie deti (medziiným aj mladé dievčence) a deti vybehli von a začali pišťať. Dobehol báči a začal pišťať. Keďže tam bola Renča, ktorá vedela po maďarsky, báči na ňu nareval a vyhrážal sa, že jej chlapcov zbije. Bola z toho celá hotová. Ako sme tam tak prišli, všetci si všimli, že Jofo je nezdravý. Palo ho ponúkol s rumom a on si myslel, že je to pivo, tak si dal riadny dúšok. Potom obehol tábor od sladkosti v papuli. Kseli sme ho uložiť, ale po 1. neksel ísť a po 2. Jožo navrhol, aby sme mu spravili niečo jesť, aby mal čo vygrcať. Spravili sme mu oškvarkový chleba, ale ten sa mu neľúbil, lebo tam boli veľké oškvarky. Rozhodol sa, že z Pištinka si urobí sluhu, jima. Rozkazoval mu a hrozil, že ho dokope ako koňa do kocky. Dostal syrový chleba s klobásou a colu. Ešte mal 7 sekúnd do splnenia posledného želania. Ksel pivo.

P.S. Žabke sa prihodila nehoda. Chlapci ju chytili a šľahli pod sprchu, puberťáci sprostí. Našťastie bola oblečená, veď si chladila kolu.

18.8.1992 – utorok
Po polnoci sa jim zmenil na pána a Jofa sme dali spať. Išli sme spať všetci. Po zobudení sa cítil nie dobre. Mali sme čas niekoľko dosť, tak sme dostali do pol jedenástej rozchod. Jožo a spol. šli do baziliky pozrieť klenotnicu, lebo včera bola už zavretá. Ja, Jofo, peťo a Robo sme šli na tržnicu a ja som si kúpil tričko Slayer. Už sme šli späť, keď som si šiel pozrieť nášivky. Robo a Peťo sa odtrhli a šli do mesta. Ja s Jofom sme šli do baziliky. Naši tam už neboli a v klenotnici sa platilo, takže sme ju nevideli. V tábore sme zbalili a dali na vodu. Už chýbal len Pištinko a Bandi. Prišli presne, o štvrť na dvanásť a odišli sme. Najprv sme šli tak, že na pravom brehu bolo Maďarsko a vľavo Slovensko kúsok ďalej. Na takom ostrovčeku sme si urobili obedovú a predbehli nás veslári. Zaplávali sme si vo vlnách po nich a pokračovali sme. Chvíľu sme ťahali a potom sme sa pochytali a takto sme to robili celú cestu. Služba v kuchyni bol Jofo a Peťo. Výrazne začali za nami zaostávať Števo a Dano a s nimi Erlo, keďže má byť posledná loď. Pri Nagymárosi sme na nich počkali a Jožo ich dobre dojebal. Pristáli sme a išli sme sa pozrieť, akú jamu tí Maďari vykopali a teraz ju zasýpajú. Pozreli sme si a všetci sme nasadli do lodí, len Pištinko pozerá a sedačky nikde. Prizrel sa lepšie a nebola tam ani loď. Nepriviazal si ju a odnieslo mu lavičku aj s celou loďou. Skočil do vody, bol bosý a nestíhal za ňou, lebo tam bol silný späťák. Erlo, ktorý bol obutý, mu loď zachytil a spoločnými silami sme išli ďalej. Pištinko silne ľutoval, že mu odnieslo jeho vietnamský klobúčik. Vo Vyšehrade v prístave sme sa zastavili, lebo sme kseli kúpiť chlieb. Nebol. Kúsok sme šli a začínal sa 32km dlhý Szenténderský ostrov. Hneď na začiatku odpočívali naši priatelia veslári. Na ostrove sme pristáli a kúpili sme chlieb. My sme zatiaľ skákali z pramice do vody. Z nej sa skákalo aj počas cesty, keď bolo niekomu teplo. Jofo mal robiť službu do konca splavu za to, že vyvádzal, ale mu to odpustili. Ešte sme kúsok zašli a utáborili sme sa len tak na brehu. Urobil sa oheň a začala sa variť večera, polievka a fazuľa, s ktorou sa stravoval Buffalo Bill. Veľa sme sa kúpali a večer sme šli do Night baru. Dospelí sedeli pri stole všetci, pri takom dlhom, tak my sme si sadli k takému menšiemu. Dospelí si objednali voľačo, bolo to teplé, objednali si voľačo iné, to došlo, a tak to šlo stále dookola. Fagani tam hrali na automatoch, ale veľa tam míňať nekseli. To radšej Jofo si dal 2 pivá, Dano si dal Malý rum za 20 Ft a tak. Gonďas si tiež ksel dať malý rum, ale jemu zaúčtovala 120 Ft. On mal už iba stovku, a tak mu Paľo doplatil. Keď Jožo videl, aký chalos sa tam robí, pomaly sa zberal preč. Ešte Robo si kúpil rum z peňazí, ktoré tam nechal niekto druhý a výdavok dal mne, takže on mal rum zadarmo a ja som mal pivo za 10 Ft. Jožo nás zobral von a ako nás aj s Renčou viedol do táboriska, cestou nám dohováral, že sme ako poslední opilci a tak. Ja som sklamal jeho dôveru, lebo som na chlapcov nedal pozor. Bol s nami v tábore a došli ostatní, že ksú ísť ešte pozrieť do druhého bufetu. Všetci odišli, ostali tam len Renča, Jožo a Pali. Jožo tiež ksel ísť pozrieť do bufetu, ale bál sa nás tam nechať samých. Až keď som ho uistil, že sa tam nič nestane, odišiel. Vrátili sa zanedlho, lebo zatvárali. Pištinko Žabku zalieval červeným vínom, až tak kvitla. Rozišli sme sa.

19.8.1992 – streda
Keď sme ráno povstávali, Paťovi bolo zle. Grcal kade-tade a cítil sa unavený. Ráno sa doniesli mlieka, kakavka a chlieb a najedli sme sa. Paťo jedol len suchý chlieb, lebo rybičková pomazánka by mu neurobila dobre. Pištinko, Bandi, Lojzo a Paťo zostali strážiť tábor a my ostatní sme šli na Vyšehrad. Chvíľu sme šli po hlavnej, potom sme odbočili do lesa a pristavili sme sa pri 2 takých turistoch, ktorí debatili so starým domácim báčim. Vysvetľoval im, aké nástrahy ich na ceste na Vyšehrad čakajú. Voľačo Jožo započul, ešte sa spýtal na podrobnosti a vyšli sme pri takej bráne z podkov. Tu nás stretlo šťastie a nepustilo nás až po návrat do tábora. Videli sme tam taký chodníček, o ktorom báči tvrdil, že by to mohol byť ten správny, ale tým sme nešli, lebo Erlo tam už bol a viedol nás. Možno by nás bol priviedol, ale došli sme ku takému plotu, na ktorom bolo naznačené, že turistický chodník je preložený. Števo sa vybral povedľa plota a Erlo hľadal cestu hore vyššie. Zdalo sa, že Erlo našiel prvý a vybrali sme sa za ním. Spočiatku to išlo dobre, ale už asi po 20m sa chodník skončil lesnou priekopou. Gonďas prešiel na druhú stranu po lavičke a vyrazili sme smerom na kopec. Keď sme si všimli, že Števo chýba, začal nám chýbať. Kričali sme naňho, pískali, až sa nakoniec ozval. Vyliezli sme hore, Gonďas ešte kúsok vyššie a Erlo sa šiel pozrieť k rozhľadni. Vyčítal z nej, kde je Vyšehrad. Chvíľu sme šli po lesnom chodníčku a došli sme ku stánku s pitnou vodou. Nalôchali sme sa, prezreli sme si chovnú stanicu laní a hľadali sme bufet, ktorý tam bol niekde naznačený. Okrem Erla, ten sa šiel pozrieť ku preliezkam a zlákal aj niekoľkých chlapcov. Keď videl, že sa poberáme hľadať bufet, došiel za nami. Prišli sme do takého objektu, čo by mohol pripomínať bufet. Bol zavretý, tak sme si kseli aspoň oddýchnuť na lavičkách vonku. Bolo na nich prachu, ako keby tam rok nikto nesedel. Odišli sme stade a prišli sme do takého campu, kde bol aj bufet. Každý tam voľačo vypil a ako tam tak sedeli sme, doleteli osy. Najprv ich chytali iba chlapci, neskôr sa pridal aj Paľo a Erlo. Keď sme si už dostatočne oddýchli, pohli sme sa ďalej. Tí dvaja turisti, ktorí sa dole bavili s tým báčim, tak tých sme stretli aj pri presunutom turistickom chodníku a s nimi sme sedeli aj v bufete. Konečne sme prišli k hradu a kúpili sme si veku primerané vstupenky. Všetko sme prezreli. Staré schátralé múry a 2 miestnosti ako múzeá. Dole sme sa najedli a napili a Jožo s Erlom vybrali turistický chodník, ktorý mal údajne viesť do Bogdanye. Zišli sme dole, bol úžasne schodný a boli sme vo Vyšehrade. VisegradRenča si v lekárni kúpila masť na papuľu. Tento splav bol totiž od začiatku v znamení sopľov, potom v znamení herpesov genitalis. Najprv sme šli v kope, potom za ostatnými zaostali Jožo, Renča, Erlo, Červení, Žabka, Dano, Gonďas a Števo. Erlo sa strčil pod hydrant a tešil sa a okoloidúci sa čudovali. Keď ostatní boli príliš ďaleko, Jožo sa ich pustil stíhať. Keď ich dostihol, vynadal im, že prečo 4 utekajú pred nimi. Oni sa dovalili za hodnú chvíľu a pustili sme sa po hradskej do Bogdanyu. Teraz zase utekal Jožo, Števo, Gonďas a Dano. Povedľa cesty sa utvoril taký sympatický prírodný chodníček i pustili sme sa po ňom. Zrazu začal neprimerane stúpať, tak sme sa vrátili späť na hradskú. Ženy sa rozhodli ísť povedľa Dunaja  ich nadšenie strhlo aj nás. Na veľké prekvapenie naše zrazu sa chodník povedľa Dunaja skončil a predierali sme sa po všelijakých kameňoch a burinách. Keď bol trochu voľnejší priestor, vyzliekli sme sa ja a Jožo a švacli sme sa do Dunaja. Ostatní zatiaľ prešli a nechali nám len fľašu vody. Obliekli sme sa a Erlo na nás zavolal z cesty. Pripojili sme sa k nemu a volali sme na Renču, nech počká, že ideme na pivo. Tvárila sa, že nepočuje, ale napriek tomu sa nám zdalo, že išla do bufetu. Do tábora prišli prví nejakí chlapci. Občerstvili sme sa a zohnali sme drevo, lebo sa varil guláš. Pri behu sme videli 2 mladé dievčence, ale boli opaľované nejakými chlapcami. Nahádzali sme na seba piesok a okúpali sme ho. Keď oní chlapci odišli na lodi, ja a Peťo sme šli za tými dievčinami a pokúšali sme sa s nimi dohovoriť. Nerozumeli žiadnej medzinárodnej reči. Nevzdelané a špatné. Celý tábor nás pozoroval a bavil sa z nás. Konečne sme mohli od nich odísť a oní chlapci mali silácke gestá. Nedali sme sa vyprovokovať. Pomaly sme dojedali a pripravoval sa vodácky krst. Iba 4 ľudia neboli krstení a to Jožo, Pištinko, Bandi a Erlo. Erlo si už od večera pripravoval masť z rôznych prísad. Pištinko si dal na ruku Erlovu zubnú pastu, kečup, červenú papriku a soľ a to všetko zamiešané. On bol totiž víla a bozkali sme mu ruku. Jožo bol Neptún a Bandi trieskal s pádlom. Obliekli sa do vŕby a slávnostný akt sa mohol začať. Po jednom vyvolávali mená a krstili. Boli prisúdené takéto mená:

Meno Vodácke meno
Renča Maska
ja konope
Žabka Lienka Marienka
Tibor Víza
Paľo Barman Tchibo
Lojzo Šprco
Mário Špunt
Eva Sova z Vyšehradu
Števo Mrmľoš
Paťo Prdko-Grcko
Peťo Hroch
Jofo Buffalo Bill
Gonďas Dunajský Kukac
Dano Malý rum
Robo Baloo

Až do hodiny polnočnej sme mali vydržať natretí Erlovou zmesou. Bohovia by sa dali obmäkčiť nejakou barackou a tak. Hneď po akte sme Bohov hodili do vody a väčšina sa tam hodila s nimi. Rebeli boli iba ja, Robo, Peťo a Jofo. Jožo nám prikázal strážiť tábor a prisľúbil o polnoci nás skontrolovať. Odišli do night baru. My sme sa rozospievali na plné hrdlá a keď oni prišli, pripojili sa k nám. Na druhom brehu bola tiež nejaká partia a púšťali z rádia nejakú havaj music. Čím hlasnejšie sme spievali, tým dávali oni hlasnejšie, až kým nestačilo rádio. Potom stíchli. O polnoci sme sa vyzliekli a zhodili sme so seba krstebné rúcho. Aj Jožo sa s nami okúpal. Ostatní tiež sľubovali, že sa pôjdu holí kúpať, ale išli, až keď sme sa vrátili. Medzi nimi bola aj Evka a Lienka. Renča nie, lebo popila, čo mohla a šla ožratá ako doga spať. Chvíľku sa čľapotali, potom vyšli von a sušili sa. My sme ešte priniesli vodu a zanedlho sme šli spať.

P.S. Tibor, Paľo a Žabka sa pri ceste z Vyšehradu zastavili v bufete, lebo Lienka si rozrezala nohu a musela si vydezinfikovať ako nohu, tak aj ústnu dutinu.

20.8.92 – štvrtok
Služba v kuchyni boli Paťo a Gonďas. Vrátili sa z obchodu, priniesli chlebík, mlieko a kakalo a mali sme rybičkovú pomazánku. Nalodili sme sa a veľmi vychádzkovým tempom sme šli dole. Cestou sme sa kúpali a Jožovi chtiac-nechtiac vyplával cicík nad hladinu. Rýchlo ho stiahol dolu. Lojzo sa dušoval, že pláva až do Budapešti a aj plával nejakých 20m. Prelietala nad nami taká helikopotvora z TV a zatrúbila na nás takým sympatickým zvukom. Keď sa vracala, tiež sa nad nami zastavila a tešila sa s nami. Prechádzali okolo nás rôzni vodní lyžiari a sánkári a robili vlnovú clonu. Zastavili sme sa a jedli sme. Neďaleko bola csárda a išlo sa tam trochu popiť. Onedlho sme sa rútili ďalej. Čím viac sme sa blížili k Budapešti, tým bola Budapešť bližšie. Odrazu sme z vody zbadali csárdu. Pristáli sme a dospelí šli na pivo. Kúpili si všetci fľaškové, len Pištinko s Bandim kseli byť frajeri s čapákom. Tak zaplatili za 2 čapáky 270 Ft. Vyšli sme z ostrova a urobili sme traverz cez Dunaj. Pri lodenici sme mali vykladať. Malo to byť presne naproti koncu ostrova a ťaháme proti prúdu, no lodenice nikde niet. Konečne. Konečne 1658. Vyložili sme lode. Vodáci, ktorí nás už netrpezlivo čakali, varili nám guláš. Čakali sme naň len niekoľko sekúnd. Potom sme ho zjedli. Nebol ani presolený ani štipľavý, a preto nám 1658veľmi chutil. Dospelí si sadli do lodenice a začali sa zalievať liehom. Lienka vystupovala pod maskotom Kubala Baba. Keď sa jej videlo, že už má dosť, vygrcala sa niekoľko krát a nevedela zaspať. Večer sme si zahrlai gulečník a šli sme sa prejsť po meste. Prišiel náš autobus a v ňom Vlado a Mišo. Prišla aj Ivetka a jej 2 deti, ale boli u tety v Pešti. Keď dospelí dopili vlastné zásoby, sadli si do reštaurácie. Vyhrávala tam cigánska kapela. Renča šla spať, a tak jediná žena tam bola Evka. Nečudo, že ju ksel každý vykrútiť. Dokonca aj Jožo využil situláciu a zakrepčil si. Evka sa stala cigánskou princeznou Ivi. Pištinko sa s niekým stavil, že odhalí svoju riťku, tak sa mu aj zaleskla. Ale primáš povedal, že to je nič a vytasil si vtáka na stôl. Čierny, chlpatý, do pol boka ožratý. Ja, Peťo, Jofo, Robo a Erlo sme šli okolo bazéna a počuli sme tam vliezať ľudí. Vliezli sme aj my a príjemne sme si zaplávali. Vyšli sme von, obliekli sme sa a išli sme okolo jedného bufetu. Došli sme na hlavnú cestu a predávali tam melóny. Jeden sme kúpili normálne a 2 sme zjednali až na nulu. Jeden nám padol na zem, tak sme ho zjedli. Jeden sme si dali ešte nakrájať. Išli sme naspäť a sadli sme si v tom bufete. Požičali sme ši lyžičky a zjedli sme všetko. Prišli tam aj Dano, Paťo a Gonďas, tak sme im dali trochu melónu. Ale oni rozhádzali veľa nezjedeného, tak sme si povedali nikdy viac. Ešte sme si raz zaplávali, Erlo sa vysral a šli sme naspäť. Tu sme stretli Lienkine pozostatky a Joža. Jožo šiel ešte do krčmy a s ním aj všetci. Keď sa vrátili, my sme už ležali. Jožo si k nám ľahol a čakal, kým nevyhladne. Keď vyhladol, urobili si s Pištim jesť a všetci šli spať.

21.8.92 – piatok
Ráno sa Mário s Ivi kvôli princeznej nerozprával. Žiarlivec jeden. Najedli sme sa a všetci dospelí ešte dospávali noc. Potom sme nastúpili do autobusu a ten nás odviezol na Nyugatti železničnú stanicu. To bolo o pol jedenástej. Dostali sme rozchod do štvrtej. Každý kupoval nejaké suveníry, Bandi pre deti lízatká, tričká si kúpili ostatní chlapci. O štvrtej tam už všetci čakali okrem mňa. Ja som sa stratil, ale hneď som sa našiel. Nastúpili sme a šli sme do lodenice. Tam sme sa najedli a posadili sme sa do krčmy. Pištinko nám kúpil coca-colu. Kseli sme hrať gulečník, ale bol pokazený. Mišo Žabku presviedčal, aký som ja super brat. My piati sme šli kúpiť melóny a potom sme sa okúpali v bazéne. Do Lienky sa zahľadel Ferko-čašník a miloval ju celý večer. Žabku každý pozoroval, aby mohol zastaviť príval alkoholu, keby išlo k najhoršiemu. Lojza nemohla ani vystáť ani vysedieť ani vyležať. Potom sa rozišli spať.
P.S. Vypili všetko pivo, čo tam mali.

22.8.1992 – sobota
Všetky veci sme dali do autobusu a rozišli sme sa. Pribudla k nám Janka do Jožovej lode a pádlovala, len tak leteli. Prezreli sme si hotely, parlament, hrad a iné pozoruhodnosti. Po 15km sme vošli do mŕtveho ramena a pádlovali sme až k lodenici. Tam sme vybrali lode a naviazali sme ich na vlek. Ženy boli v reštaurácii. Potlačili sme vlek na rovnú cestu a pripojili k autobusu. Už by sme boli šli aj domov, ale museli sme sa zastaviť pre Ivetku, jej 2 deti (jedno, Janka bola s nami) a tetu. Zobrali sme ich a namierili sme si to k Šahám. Asi 500m od hraníc sme zastali a občerstvili sme sa. Lienka kúpila svojej matke k meninám šampus, napili sme sa a išli sme. Na hraniciach nastúpil do autobusu colník, ale neviem, či si nepomýlil autobus s krčmou. Nevládal rozprávať a keď dýchol na malého Vladka, spal až domov. Hneď v Šahách sme zastavili v krčme, ale práve im došlo pivo. Tak sme zastavili na Čankove, kde čapovali Topvár. Bolo hnusné, ale smädnému chutilo. V Leviciach sme vyložili Bandiho na Zd. Nejedlého, ktorý si tam zabudol lízatká pre deti v autobuse. Ivetku s tetou a Vladkom sme vysadili Na Lúkach. Joža s Renčou sme vyložili v Kalnej a oni hneď sadli do auta a prišli na lodenicu. Na lodenici sme popratali, autobus odstavil vlek a išiel s nami do dediny, kde nás povysádzal.

Mário Polónyi

fotogaléria k článku                             späť do kroniky