Kalná – Budapešť 2006
Autor: Majky
Začalo sa to v jeden pekný, letný deň, keď všetci vodáci dorazili do lodenice v Kalnej. Čakali nás tu už zabivakovaní Maďari, na ktorých sme sa tešili najmä my, -násťroční. Prvé dni sme však boli všetci veľmi nesmelí a nenašli sme si k sebe komunikačnú cestičku, čo sa však po čase našťastie zmenilo. No ten prvý deň pri guláši, uvarenom na prenosnom kotlíku Maďarov, bol vskutku divný. Jedine Jožko s Renkou a Miloš s Nórikou „besílovali“ s našimi cudzojazyčnými priateľmi. My ostatní sme ako konzervy len sedeli spolu a obzerali sme si ich. Poniektorí hlavne to nežnejšie pohlavie (pozdravujem náš chlapčenský kolektív). Večer však bola zábava, za čo sa ale prevažne podpísal sud piva.
Po, pre niektorých z nás, celkom rušnej a mokrej noci (ja som, že vraj, zo sna kričal: „Držte ma, lebo ho dobijem(???).) sme sa snažili nalodiť a napokon sme vyrazili. Splavu sa zúčastnilo zhruba 22 Maďarov, Kubovičovci full version, Parákovci (my) v počte dva, Marťin s Radom, Miloš s Nórikou a Žito, ktorý nás sprevádzal len dočasne na aute. Voda bola pokojná, až na niektoré, priam až nechutné hate. Ich prenášanie občas trvalo aj trištvrte hodinku. Strašné, ale čo už zostane úbohým vodákom, ako len pretrpieť toto trestanie a vydať sa ďalej. Na niektorých sa však dalo trochu šplhnúť si u maďarských spoluobčanoch a od vlastných získať označenie „rescue man“. Kto to asi mohol byť? Bivakovať sme nemohli v Hronovciach tak ako bolo v pláne, ale vo Svodove .Tu nastal prevrat v komunikačnej technike medzi nami a Maďarmi. Kde inde, ako v krčme. Pamätám sa na prvú otázku, aká padla z našej strany. Odpoveď na „How old are you“ mi doslova vyrazila dych. Holka, čo vyzerala na 18, mala 23. Medzi nami, všetci hovoria, že som vtedy nejako spľasol, no tak to nebolo. Myslím. Neskôr to však bolo príjemne uvoľnené a podozvedali sme sa o našich kamarátoch plno zaujímavých vecí. Zaujímavá bola aj rôznorodosť jazykov, ktorými sme hovorili. Anglicky, nemecky, slovensky, maďarsky a občas aj rusky. Po zaujímavom večeri a získaní nových priateľstiev sa nikomu nechcelo ísť spať, ale na druhý deň sme museli byť oddýchnutí a tak sme zaliezli spať. Kým sme my boli v krčme, ostatní spoluobčania zodpovedne strážili tábor, iní sa zase venovali regeneračným cvičeniam.
Druhý deň splavu sme museli trpieť ďalšie hate. Na jednej sa mi dokonca podarilo vykotiť našu loď. Na prvý pohľad sme nič nestratili, no postupne sme zisťovali, čo všetko nám chýba. Nedostatkom možností na hygienu som zistil, že nemám uterák až na tretí deň, ale to len tak pomimo. No nie všetky hate boli až také nechutné. Ja si spomínam na jednu úžasnú chuťovku, no aj majster tesár sa niekedy utne a pre niektorých zdatných vodákov (nebudem menovať, lebo každý vie, že to boli Radúz s Marťinom) to bol zjavne nebezpečný úsek (chi chi). Ja neviem, ale tento dolný Hron je tuším nebezpečnejší, ako vyzerá ☺. Lenže voda nebola jediná znepokojujúca vec. Dobre, že nie pádlami sme museli odháňať „indiánov“, ktorí sa takmer záchranársky vrhali za vecami, čo utopenci stratili. No očividne sme sa mýlili. O tom nás hlavne presvedčil výrok podozrivej osoby: „I´m just smoking“. Cestou sme sa mohli pokochať národnou prírodnou rezerváciou „Bíňanský sprašový profil“. Takto to znie strašne oficiálne, ale inak je to veľmi zaujímavé. Tu sme prvý krát počuli moju obľúbenú hlášku „Tu ma odfoť“, ktorá nás našťastie sprevádzala po celom splave. Veľmi príjemným zakončením tohto denného úseku na vode bola tzv. „pešovodná turistika“, počas ktorej sme si rozhýbali aj nohy a príjemne sme sa osviežili. Po príchode do tábora nás čakal bolestivý okamih. Museli sme sa rozlúčiť so Žitom, Radom a zopár Maďarmi, s ktorými sme sa ani nestihli spoznať. Všetci nás opustili pre ten istý dôvod. Odísť zo splavu pre prácu, tak to už je workoholizmus. No ale čo, v každej vojne sa musia priniesť obete. A tak sme to išli zapiť do krčmy, v ktorej nás, mimochodom, odmietli asi pred troma hodinami obslúžiť s večerou, lebo, že vraj, chystali nejakú akciu. Kúsok som z nej videl a tancovala tam hŕstka cca štyridsaťročných indivíduí na maďarské techno. Úžasný zážitok. V noci sme sa pobrali spať. S príjemným pocitom, že na druhý deň sa vlejeme do Dunaja, sme zaliezli do spacákov a upadli do krajiny snov.
Ráno sme sa zbalili ako prví (minule to boli Maďari) a nasadli sme na vodu. Po chvíľke pádlovania sme sa vliali do Dunaja. Našťastie sme nemuseli prechádzať colnicou, lebo zhruba pred mesiacom bol prijatý zákon o bezdokladovom prechode cez hranice za účelom turistiky. Napríklad na Dunaji je zopár presne určených miest, kde sa dá prejsť do Maďarska beztrestne. Tento fakt nám ušetril plno roboty, lebo by sme si inak museli „zamakať“ proti prúdu. Keď sme zbadali Baziliku, ozvalo sa už známe „Tu ma odfoť“, no nakoniec sme sa predsa len pohli. Zaujímavá zmena nastala na psychike zúčastnených na splave. My (Slováci) sme na Dunaji zostali takí „nesvoji“, no na Maďaroch bolo vidno uvoľnenie, ktoré chýbalo na, pre nich neznámom Hrone. Cestou sme sa kúpali na pekných pieskových ostrovčekoch, kde sme sa začali priateľsky topiť. Najskôr sme sa len konzervovane pozerali (viď foto od joe 31.07.2006 13:18:26), no keď sa na nás vrhli najpôvabnejšie z osadenstva, kto by predsa odolal? No možno Renko, ale on sa bránil asi len pre to, že sa naňho vrhli chlapi… Ale nám ostatným sa dokonca až s radosťou vypúšťalo bublinky pod jemnými rúčkami topiacich. Deň na vode ubehol veľmi rýchlo a ani sme sa nenazdali a dorazili sme do Szobu, kde sme sa po prvýkrát osprchovali a podvečer nastala ďalšia bolestivá strata. Azda najkomunikatívnejšia (sorry za dlhé slová) holka od Maďarov Zita musela odísť. Bolo nám to ľúto, lebo s ňou sme sa asi najviac spriatelili. Ona jediná mala chuť podrobnejšie sa zasvätiť do prenádherného jazyka slovenského (keby boli takýto Maďari aj za Štúra, nemusel by sa tak namakať). A tak sme sa vybozkávali a smutne pozerali za odchádzajúcim autom. No na druhej strane v ten deň sa k nám pridali ďalší štyria Maďari, no každému je dúfam jasné, že dvaja chlapci nám predsa nemôžu nahradiť našu milovanú Zitu. A tak sme znova išli do krčmy (nebojte sa , nie sme žiadni pijani, my sme do nej chodili stále, nie len keď nás niekto opustil)… Tento večer sa spustila pravá nefalšovaná nespútaná zábava, na ktorej som sa ale nemohol zúčastniť, pretože som musel bojovať so zlými silami démonov, odháňať mimozemšťanov zo Zeme, zabíjať upírov, umývať si zuby a ísť spať. Tancovalo sa a uvoľnene sa zabávalo.
Ďalší deň na vode sa dosť podobal na predchádzajúci. Znova sme sa kúpali, znova sme sa tešili a znova sme takmer nepádlovali, aj keď by ten Dunaj mohol tiecť rýchlejšie. Tesne pod Visegrádom sme sa utáborili, zaplávali sme si, naučili sme Maďarov skákať bielu veľrybu. Večer sme sa pre mierny dáždik utiahli do kostola… robím si haluz, jasné že do krčmy… kde sme po prvýkrát odhalili zručnosť dievčeniec z dolnej zeme. Zjavne je viac vecí, ktorým je lepšie v ženských rukách – napríklad taký stolný futbal. Tie to tuším mali doma! Ešte som nevidel baby, čo by to tak robili (hrali stolný futbal ty perverzák, čítam ti myšlienky ☺). Keď sme ale vystrčili nosy z krčmy, dosť nám na ne kvapkalo. Doslova nám prepláchlo stany, našťastie len vodou, lebo vedľa tiekol potôčik z neďalekého kanála, ktorý nestíhal absorbovať vodu a tá ho opúšťala aj s jeho obsahom. Pri stanoch sme museli kopať jarčeky, aby mala voda kam tiecť. Skrátka, bolo to hrozné.
Tento deň sme mali mať oddychový, čiže sa nemalo ísť na vodu. Lenže toho miesta sme mali až po krk a tak sme odtiaľ poobede vypadli, lenže to už predbieham. Najskôr sme išli na Visegrád. V autobuse sme dostali akúsi skupinovú zľavu po tom, ako sme povedali, že sme Slováci (vodič zjavne nepočul o Slotovi). Chvíľka zamyslenia: začiatok. Počas tohto splavu som si uvedomil, že ľudia sa nedelia na dobrých a Maďarov, ale aj Maďari sa delia na zlých a dobrých. V skutku sú to príjemní ľudia a nezaslúžia si, aby sme ich hádzali do jedného vreca. Chvíľka zamyslenia: koniec. Cesta na Visegrád mala podobu turistického chodníčka, ktorý by bol celkom pekný, keby sme ho nešliapali v sandáloch. Samotný hrad sa mi celkom páčil, aj keď veľmi nemusím prehliadky historických pamiatok. Veľmi ma sklamalo, že som nenašiel mučiareň, lebo som si chcel vyskúšať, ale radšej to nechajme. No napriek tomu sa mi v hlave zrodil úžasný nápad. Úžasný nápad: začiatok. Myslel som na usporiadanie najväčšieho paintballového zápasu storočia: Dobývanie Visegrádu. Útok proti obrane hradu v takom pomere 1000 ku 500 by bol zápas, na aký sa nezabúda, lenže povolenie na niečo také by bolo asi trošku obtiažne dostať a vreckové tiež nemám najväčšie, a tak som sa musel tohto nápadu vzdať. Úžasný nápad: koniec. Po prehliadke hradu sme sa pobrali na trošku zábavnejšie miesto. Na Bobovej dráhe bola naozaj psina. Zajazdili sme si, najedli sme sa a autobusom sme sa dopravili do kempu, kde sme zase jedli. Potom sme si čas spríjemnili plážovým volejbalom. Zbalili sme sa, rozlúčili s ďalšími odchádzajúcimi Maďarmi, medzi ktorými bola, hádam najkrajšia kočka zo splavu, Ester. Ešte aj počasie za ňou smútilo, a tak sme sa vydali na plávajúcich bazénoch dolu Dunajom. Tento deň sme sa veľmi nekúpali, lebo bola kosa aj bez toho a aj tak už pomaly nebolo s kým. Po boji so živlami sme našťastie bez zranení dorazili do domovskej lodenice našich priateľov. Ich pohostinnosť nemala hraníc. Mohli sme sa osprchovať, mali sme k dispozícii kuchyňu, kávovar, drez, dokonca nás ubytovali do už postavených stanov. Malou lahôdkou bolo vystúpenie dvoch chlapcov, predpokladám, že absolventov osobitnej školy. Zaujímavé, že dvaja takmer dospelí chalani sa dokážu mlátiť pádlom a uterákom takmer dve hodiny. Večer nás čakala „goodbye party“, lenže už sme neboli všetci a nebolo to akosi ono, ale aspoň sme si perfektne zahrali „čočo“ (takto volajú stolný futbal) a nalepilo sa na nás zopár dobrých trikov. V jukeboxe hrali staré dobré kapely ako Black Sabbath a Pink Floyd a ozývali sa šťastné výkriky porazených. Znovu sa išlo spať, aj keď už nie tak skoro, lebo nasledujúci deň sme mali celý na oddych.
Ráno sme si pekne pospali, v kľude sa naraňajkovali a pobrali na autobusovú zastávku, odkiaľ sme išli do Szentendre. Je to obdivuhodné mestečko, typické typickými prvkami typickej maďarskej kultúry. Typické. Majú tu perfektnú zmrzlinu a zaujímavé stánky so suvenírmi. Po prehliadke mestom sme sa napapali a pobrali domov. Na zastávke sme stretli veľmi sympatického psíka, ktorý nás zaujal svojím účesom z dredov na celom tele. Po príchode do lodenice sme sa museli rozlúčiť so zvyškom Maďarov, vymenili sme si mailové adresy a večer sme išli hrať futbal čisto v slovenskej zostave.
Na druhý deň sme sa nasáčkovali do lodí a vydali na vyhliadkovú plavbu Budapešťou. Počasie bolo smutné, ale nepršalo. Celkový dojem z mesta bol celkom v pohode, aj keď bolo strašne znečistené. Haluzné boli hlavne mosty, za ktorými boli perfektné perejky. Po čase sme zastavili na dohodnutom mieste, kde nás mali vyzdvihnúť a naložiť do minibusu. Cesta bola únavná, no prežili sme. V našej lodenici sme sa dosť rýchlo rozpŕchli, lebo každý bol unavený a už sme sa tešili domov. Tak sme sa teda rozlúčili a každý sa pobral svojím smerom. Takto sa skončil ďalší splav Kalná- Budapešť. Tento bol síce môj prvý, ale určite sa chcem zúčastniť aj ďalšieho. Tak teda nabudúce. A čakáme aj tých, ktorí sa tentoraz nezúčastnili. Bolo kopa zábavy, ktorá sa proste musí zažiť.
